Ona stála za oknom. Opierala sa o lakeť ľavej ruky, dlaňou si podoprierala tvár a tak uprene hľadela na lavičku a listy s ľahkosťou plávajúce vo vetre. Okolo nej bolo veľa ľudí, rozprávali sa. Stáli do kruhu v skupinke meter od nej no ona ich vôbec nevnímala. Miestnosť bola plná no ona bola prázdna. Cítila sa osamelo aj keď nebola smutná. Dýchala zhlboka a preciťovala každý dúšok kyslíka, ktorým sa jej napĺňali pľúca. Bola takmer zmierená so svojou bezradnosťou, no chcela újsť. Odísť ďaleko a nikdy sa nevrátiť. Cítila nesmiernu túžbu postaviť sa na parapetu a nechať sa uniesť vetrom ako jeden z tých zlatozelených gaštanových listov.
Tak veľmi chcela, no nemohla. Niečo ju tam držalo tak silno až mala pocit ako keby bola priviazaná čarovnou retiazkou o stenu miestnosti, v ktorej tak dlho stála a bažila po úniku, po zážitku. Pocit skliesnenia, neschopnosti sa pohnúť, tá úzkosť ju privádzala do šialenstva. Potom sa otočila. Obzrela si každého človeka, ktorý bol v miestnosti od hlavy až po päty. Necítila voči nim hnev, nenávisť či žiarlivosť. Istým spôsobom ich dokonca obdivovala. Pousmiala sa. Pomaly z nej ten stiesňujúci pocit mizol. Vedela to, teraz už bez pochýb. Nepatrí medzi nich. Možno vždy nevedela kam presne patrí, no kto to vie? Ale bola presvedčená, že do tej miestnosti nie.
Zmieriť sa s osudom by bolo v tomto prípade zmieriť sa s vlastným nešťastím. A toto osud nechce. Určite nie. Tak sa rozhodla, že mapu svojej cesty a scenár svojho života začne písať sama.